Ako príjemné osvieženie v aktuálnej vlne horúčav nám v tieto dni prišla reportáž z prvého známeho zimného prechodu Koruny Oravy. V decembri 2016 sa naň odhodlali Pavol s Ivanom. Ako toto náročné podujatie dopadlo sa dočítate nižšie – článok zverejňujeme v plnom znení, a je to veru čítanie na jeden hlt! 🙂
Keď ma Ivo oslovil s otázkou, že čo poviem na zimný prechod Koruny Oravy, tak som bez váhania povedal že idem do toho! Až neskôr keď som sa nad tým trochu zamyslel, tak som si uvedomil, že je to celkom úlet a predstava ako sa brodíme po pás v snehu ma trochu uzemnila… Kľúčom k úspechu bude vybrať vhodný termín, keď bude málo čerstvého snehu a zároveň bude trochu mrznúť, aby sme mohli kráčať bez brodenia a neboli totálne zmáčaní.
Zhruba po dvoch týždňoch sa mi Ivo opäť ozval s tým, že ho už svrbia päty a že čo s tým urobíme… Počasie bolo výborné, dlhodobo mrzlo, v nižších polohách bolo málinko snehu, ktorý bol tvrdý ako betón a predpoveď vypadala sľubne. Predbežný termín sme si dohodli na stredu 21.12.2016. Až deň pred odchodom som zistil, že je to kalendárny začiatok zimy a zároveň deň zimného slnovratu. Čiže pôjdeme cez najkratší deň v roku, resp. najdlhšiu noc, čo dodalo celému „výletu“ trochu šťavy.
Štart sme dohodli na 10 hodinu, ale moja dochvíľnosť a prípravy trvali ako vždy trochu dlhšie, tak sme vyrazili o 11:20 (dodatočne som zistil, že presný čas zimného slnovratu bol 11:44 a to už hádam nemôže byť náhoda).
Slniečko svieti, fúka len slabý vetrík, teplota okolo nuly. V Kubíne o snehu ani nechyrovať, to sa však rýchlo mení s pribúdajúcou výškou. Ani sa nenazdáme a šľapeme hore zjazdovkou. V polovičke dávame prvú pauzu a v bufete sa posilníme… malá prešmačka, čaj, Ivo samozrejme aj kávičku a ideme ďalej smerom na Minčol. Kráča sa parádne, ale snažím sa ísť efektívne a šetriť nohy, lebo ešte toho máme pred sebou dosť.
Prichádzame na Minčol prvý vrchol na našej ceste. Končí upravená zjazdovka a čaká nás slabo prešľapaný chodník od skialpinistov, ktorý za vrcholom končí a začína „sranda“. Snehu rapídne pribudlo a miestami sa prepadáme povyše kolien. Zisťujem, že Ivo si nezobral návleky proti snehu, čo ma trochu prekvapilo, lebo so snehom v topánkach by sme ďaleko nezašli a v prvom momente si myslím že sme „došli“. Ivo to však berie športovo 😀 a tak sa pomaly brodíme snehom smerom na Zázrivú. Slnko nenápadne klesá k obzoru a večerné svetlo v lese nám dodáva silu. Ešte pred Hlásnou skalkou natrafíme na prvé medvedie stopy, ale cez deň je to pohoda… Za chvíľu už ideme „mojou domovinou“ cez Pavláškovu skalku, Balkán až do centra Zázrivej a postupne sa začína zvečerievať.
Zastavíme sa doma na polievku a veľkú dávku ovocia. Zohnali sme návleky a môžeme ísť v ústrety najdlhšej noci. Vonku je už tma ako v rohu a poriadne primŕza. Pokračujeme cez Borok do Petrovej, odtiaľ výživným stúpaním na Príslop nad Bielou a potom do sedla Medzirozsutce. Chodník síce nie je vychodený, ale prešlo tu pár ľudí, tak nemusíme hľadať značky a blúdiť. Síce to tam celkom dobre poznám, ale v snehu a tme by to bolo pomerne náročné. Spribúdajúcou výškou sa začína oteplovať a miestami je normálne odmäk. Je to celkom sranda, lebo o pár metrov nižšie, v inverzii, mi už začínalo za nechty „zachodiť“. Na poslednej výhliadke sa kocháme nočnou oblohou a skúšame tipovať, kde je Choč a sme radi, že nevidíme čo nás ešte čaká. Do sedla je to už „nadohľad“ a tak po krátkej pauze pokračujeme ďalej. Ivovi však začína haprovať čelovka, ktorá sa mu stále vypína. Vyťahuje eso z rukáva a malú baterku si upevní na gumu od čelovky 🙂 Na Rozsutec je to ešte cca hodinka, avšak chodník je už vyšľapaný a tak sa ide na jedničku. Začínam mať tušenie, že hore tu už nebude med lízať, lebo pofukuje studený vietor, opäť sa schladilo a miestami to začína kĺzať.
Okolo desiatej sme na Veľkom Rozsutci – a moje tušenie sa potvrdilo. Chodník je vymrznutý a poriadne sa šmýka… Dlho sa tu „nezohrejeme“ a ideme dole do sedla Medziholie. Adrenalín začína stúpať v mieste, kde končia prvé reťaze a ja začínam ľutovať, že som mačky nechal doma. Síce sú v snehu vydupané stopy, ale treba vážiť každý krok, lebo pri pošmyknutí by sme zastavili až dole v lese! Zostup je náročný… Po necelej hodinke sme vďaka Bohu dole a sme celí. V sedle sa dopujeme hroznovým cukrom a vyrážame v ústrety číslu 3 na našom programe. Stoh je jeden z mojich obľúbených kopcov a tak sa naň celkom teším. Ivo zadelil, že by sme si mohli dať také „regeneračné tempo“ 😀 , takže sa snažím ísť pomaly a rozmýšľam, že možno na tom niečo bude, aj keď miestami skoro zaspávam.
Zo sna ma však prebúdzajú myšlienky o zostupe do Kraľovian. Nie je to moc frekventovaná trasa a ešte som tadiaľ nešiel. Ivo to označil za „čisté medveďovo“ a že to tam je zle značené. Zhruba okolo polnoci sme na vrchole Stohu. Dáme svojku a ideme kúsok nižšie do závetria. Chvíľu sedíme v tráve a kocháme sa nočnou oblohou – je to čistá KRÁSA!
Dopujeme sa soľou a magnéziom, dáme trochu čaju a vyrážame v ústrety medveďovu. Zostupujeme po strmom svahu a skúšame tipovať, kde by mohol byť chodník. Našťastie nižšie nachádzame stopy, ktoré nás povedú až do Kraľovian. Som za ne vďačný ako dávno nie, lebo blúdiť nocou v týchto miestach by sa mi veru nechcelo. Vychádza mesiačik, ktorý nám však na cestu moc neposvieti, lebo je z neho už len malé C-čko. Nevadí veď máme čelovky (Ivovi som dal moje staré baterky a už mu to svieti lepšie ako mne) a vidina výherných automatov v Kraľovanoch nás ženie vpred. Sem tam pribúdajú nejaké stopy, aj keď človek také pazúriky veru nemá. Radšej si popiskujem a sem tam klepkám paličkami, aby o nás vedeli… Chodník sa rozdvojuje, my ideme rovno. Po chvíľke skúmania stôp zisťujeme že to je medvedí chodníček, tak radšej ideme späť na ten prvý. Kraľovany sú stále v nedohľadne a klesanie nám preveruje stav našich kolien. Zo stúpajúcou tendenciu medvedích stôp nám to už začína byť úplne jedno a robíme si z toho srandu. Mám pocit, že čím sme bližšie ku dedine, tým ich je viac a sú aj čerstvejšie.
Po cca 4 hodinách dorazíme na stanicu v Kraľovanoch, a tak máme väčšiu polovicu za sebou. Dáme si občerstvovačku v spomínaných automatoch. Sladkosti, kávička, čaj… skoro ako v reštaurácii :D. Vonku je stále riadna tma a my vyrážame smerom na Šíp. Cestu ako tak poznám, takže pohodička. Nasleduje ďalšie výživné stúpanie. Medvedie stopy už neriešime a dupeme hore. Pomaličky sa začína rozvidnievať a prichádzame do osady Podšíp. Čarovné miesto, akoby zabudnuté v čase, alebo vystrihnuté z rozprávky. Okolo šiestej prichádzame na vrchol Zadného Šípu, odkiaľ je to k číslu 4 u len kúsok po hrebeni. Chodník je na viacerých miestach zrýľovaný od diviakov… tento bukvicový rok je pre zvieratá štedrý a tak si to patrične užívajú. Konečne začína byť vidno a na vrchole šípu si užívame pokoj, krásne výhľady a farby prichádzajúceho rána. Je tu fajná kosa, takže ideme ďalej, smerom do Žaškova. Strácame chodník a chvíľu blúdime lesom. Vychádza slnko a jeho sila nás poháňa vpred. Po polhodinke sme späť na chodníku a schádzame dole do hmly. Zostup sa mi zdá nekonečný, ale akosi to dobojujeme do Žaškova a v potravinách sa občerstvujeme.
Zisťujeme kadiaľ sa najlepšie dostaneme na Brestovú. Radu dostávame od staršej tetušky, ktorá to má zjavne dobre zbehané, ale aj tak odbočíme zle a ideme vedľajším kopcom. Túto časť koruny som považoval za pohodovku po rovinke, avšak to bol veľký omyl. Začína sa prejavovať únava a moja psychika ide dole kopcom. Premýšľam, k čomu je dobré takéto trýznenie tela a ledva prepletám nohami. Na ukončenie prechodu síce nepomyslím, ale nedarí sa mi nájsť motiváciu. Za každým kopčekom čakám Brestovú, ale odkrýva sa len ďalší a ďalší kopec. Po úmornom putovaní sme to tam dobojovali a tešíme sa na normálne jedlo v kolibe v Dubovej.
Hurá, ládujeme sa a naberáme nové sily. Už „len“ Choč a máme to v suchu… Kapustnica ma fajne nakopla a zrazu som ako vymenený. Zadelil som si tempo a za chvíľu strácam Iva z dohľadu. Už mu dochádzajú sily, ale napriek tomu bojuje a za chvíľu sme na Poľane. Pauza pod stromom nám padla vhod a číslo 5 sa nezadržateľne blíži. Chvíľu ideme spolu, ale potom ho opäť strácam a čakám ho až na vrchole Choča. Dali sme to!, ale radosť zatiaľ neprichádza… Mením posledné suché tričko a ideme dole. Slnko zasa pomaly klesá k obzoru a do Vyšného to je ešte ďaleko. A to som si na Šípe myslel, že na obed budeme v Kubíne. Teraz však tuším, že ešte budem aj čelovku vyťahovať.
Nad Vyšným Kubínom už obzerám trasu do sedla medzi Ostrou a Tupou skalkou a mám tušenie, že Ivo to tam so mnou asi nepotiahne. Aj tak som rád, že to celé vymyslel a že to dobojoval až sem, aj napriek tomu že nebol úplne fit. Pri kostole sa lúčime a ja pokračujem rezkým krokom nad dedinu. Idem cez lúku a v šere nevidím že tam je obora s plotom. Spoza plota vyskočí pes a ja rýchlo cúvam. Neviem či z preľaknutia alebo z celodenného smrkania v mraze sa mi pustí krv z nosa. No super! Toaletný som minul pod Šípom a mám iba jednu mokrú vreckovku a tep možno 120, keďže som si zadelil fajné tempo. Spomalím a snažím sa to rozdýchať. Jednou rukou si držím krvavú vreckovku na nose a pokračujem ďalej 🙂 Za chvíľu som v sedle medzi skalkami a našťastie sa mi aj krv zastavila a môžem znovu makať. Baví ma to a miestami začínam bežať. WAU! Zaplavujú ma endorfíny a vysmiaty začínam chápať načo to všetko bolo dobré. Skoro 30 hodín na nohách a necítim únavu ani žiadnu bolesť. Dole už vidím rozsvietený Kubín, tak bežím. Bežím, lebo môžem! Som na Banisku a idem do mesta. Úsmev od ucha k uchu a veselo si vykračujem k námestiu. Na veži je 17:40 a ja kráčam už 30 hodín a 20 min. Ešte si dám čerešničku na parkovisko k Lídlu, rozmrazím auto a hurá domov 🙂